Na samom začiatku tejto nevšednej expedície boli dve fotografie,ktoré som v roku 2001 dostal od kamaráta z Prahy.

Na tychto fotografiách boli dve autá,Tatra 111 valník a na druhej Tatra 147 DC5. Podľa fotografie boli v hroznom stave,odstavene niekde v kamenolome v Španielsku.

Okrem jednej novopostavenej repliky sa Tatra 147 nedochovala pravdepodobne nikde na svete.Preto nas napadlo koncom leta roku 2004 ísť do Španielska a zistiť ako sa veci majú,aj keď od fotografovania dvoch Tatier uplynulo už 6 rokov.Mali sme sice dve fotografie ako stopu aj keď hodne starú. Od kamaráta z Prahy som zistil kto mu poslal oné dve fotografie a teda meno fotografa zo Španielska ktorý Tatry fotil. Podarilo sa skoro nemožné a k menu Constantino sme mali aj telefónne číslo. Na tretí pokus sme ho zastihli na telefóne. Na Tatry si spomínal celkom presne,ale na konkrétne miesto si už spomínal menej,spomenul si len na oblasť v ktorej by to mohlo byť,pre porovnanie zhruba kdesi medzi Bratislavou a Malackami. Toto boli jediné informácie ktoré sme 24.9.2004 mali pri štarte na Tatra 147 tour,teda okrem tých dvoch fotografií. V piatok 24.9.2004 večer o 22 hod sme vyrazili na cestu obsadení: Peter-hlava celého podniku,,Juraj-tlmočník,Ferko-poradca,Vlado-video a ja_ foto.Okrem iných vecí sme mali v kufri auta aj motorovú pílu,veď čo ak Tatry nájdeme a určite tam stoja dlho a bude treba vyrezať stromy ktoré by tam mohli rásť. Cesta ubiehala pomerne rýchlo,Rakúsko,Taliansko,Francúzsko a v sobotu o 17 hod sme prekročili španielske hranice. Do pravdepodnej oblasti výskytu Tatier sme dorazili v sobotu o 20 hod po absolvovaní 2700 km ,samozrejme autom.

Hneď v nedeľu ráno sme šli po stope,no zistili sme že sme v banskej oblasti a hladať ten správny kameňolom bude problém,pretože nejaký bol na každom kroku. V oblasti kameňolomov sa teda začalo pátranie. Prvá napohľad opustená baňa vyzerala tak že by tu mohli natáčať pokračovanie majora Zemana,diely studna a mimikry súčasne. Nikde nikto,no zrazu sa objavil miestny nejaký ochlasta ktorý sa nestačil diviť ŠPZ na našom aute,nehovoriac o tom že o Slovensku v živote nepočul a tak nechápal čo nás k nemu zavialo. Najprv bol hodne zarazený,no po zistení že mu neublížime a že sme ani neprišli z inej planéty sa rozhovoril.No samozrejme o žiadnych autách nevedel a autá na fotkách nikdy nevidel. Zrazu z bane vyliezol druhý,tentoraz nie ochlasta,no zberateľ nevytaženého antracitu v opustenej bani a tento si zrazu spomenul že autá na fotkách už kdesi videl,no bolo to dávno a bolo to smerom - a ukázal rukou kdesi na sever,viac o tom nevedel. V túto chvíľu si aj ochlasta spomenul že tiež kedysi čosi podobné tým smerom videl. Vybrali sme sa teda určeným približným smerom,aj keď ráz krajiny bol veĺmi jednotvárny,všade samé kopy vytaženej hlušiny a opustené kameňolomy. Asi po 10 kilometroch jazdy Peter zbadal to miesto. Áno nepochybne stáli sme na mieste posledného odpočinku dvoch Tatier,111 a 147. Všetko bolo v poriadku aj tie skaly sme určili presne podľa fotiek. Lenže žiadne Tatry sa tu už nenachádzali.

Našli sme len dve ploché jamy do ktorých postupne Tatry klesali,toto bola naša dedukcia.Ešte stále sme sa utešovali že toto nebude to správne miesto,keď Vlado našiel prednu časť výklopnej smerovky z Tatry 111,ja som našiel tykadlo z blatníku a Ferko zbytok predného reflektora. Nastal okamih pravdy ,najhoršie bolo to poznanie že Tatry tu evidentne stáli tak 20 rokov a niekto len pred krátkym časom ich zobral preč.Toto sme videli podľa toho že ešte ani jamy nezarástli trávou.Tak toto bol koniec výpravy,tu sa končí každá nádej. Urobili sme pár fotiek na pamiatku na mieste posledného odpočinku poslednej dochovanej Tatry 147. Toto fotografovanie zaujalo pána ktorý šiel okolo,nikto nevie odkiaľ a kam mohol v tej pustatine si len tak vykračovať s paličkou v ruke. Samozrejme potvrdil existenciu obidvoch Tatier na tomto mieste,s tým že tu stáli určite viac ako 20 rokov a pred rokom!!! Ich ktosi odviezol neznámo kam. Toto nám na dobrej nálade rozhodne nepridalo.Pán nám prezradil meno mechanika ktorý tieto Tatry kedysi opravoval a aj kde ho možno nájdeme.

Tak sme sa vybrali do dediny kde v miestnom bare by sme mohli mať štastie a nájsť Daria Zapica,teda mechanika od Tatier 111 a 147. Samozrejme že sme ho nenašli,no dostali sme aspoň telefónne číslo k nemu domov. Jeho manželka nám prezradila že je na poľovačke a príde v noci. Dario Zapico bol aspoň malá náplasť na na neúspech výpravy a chceli sme sa ho aspoň popýtať na veci okolo Tatier.

Cestou z baru do hotela sme šli okolo jedného areálu,vedľa cesty bolo husté krovie a za ním plot,nikde ani špára. Len tak zo zvedavosti som sa pootočil keď sme okolo toho prechádzali,pretože už ráno Peter hovoril že má nejaké mrazenie v chrbte.Keď som a teda v aute pootočil tak akurát práve vtedy keď bola v kroví tak polmetrová medzera ktorou som v dvore za plotom zbadal dve hrdzavé kopy železa a v tej chvíli som vedel že sú tam. Asi o dve minúty sme stáli pri poslednej dochovanej Tatre 147 DC5. Stáli tam obidve aj 111 aj 147,v hrozne zúboženom stave,hlavne 111 na zaplakanie. Tatra 147: rok výroby 1959,vykradnutý motor,chýbajúce pravé dvere,kabína komplet vyrabovaná,chýbajúci vzduchojem a hydraulické čerpadlo plus jeden valec sklapania korby. Tatra 111:vykradnutý motor,vyrabovaná kabína,chýbajúce páky prevodov,totálne zničená kabína a blatníky,no cenné zistenie: Jednalo sa o civilný valník v dvojfarebnom prevedení ,tmavozelená s bledozelenou,na kabíne chrómované kľučky. Toto bolo v nedeľu 26.9.2004 o 13 hod.

Na druhý deň ránom sme mali dohodnuté stretnutie s mechanikom Dariom. Dajme teraz slovo Dariovi Zapicovi a jeho rozprávaniu: Tatry sa objavili u banskej spoločnosti v roku 1960 a boli celkovo 4,tri valníky Tatra 111 a jeden sklápač Tatra 147. Mal som v tom období dieľnu na opravy nákladných áut a aj svoju malú autodopravu. Banská spoločnosť sa na mňa obrátila s požiadavkou servisovania Tatier s čím som súhlasil a tak 9 rokov som Tatry aj servisoval.S konštrukciou Tatry dovtedy u nás nepoznanou som sa postupne oboznamoval.Je na škodu veci a továrne Tatra že k autám neboli žiadne servisné manuály a ani žiadne náhradné diely čo bol dosť problém. Spomínam si na to že u sklápaču bol neustále problém s hydraulikou a u valníkov T 111 boli problémy s poloosami,pretože valníky vozili antracit až do Madridu čo bolo 750 km tam aj nazad. Okrem toho boli problémy aj s čerpadlami,nevedeli ich nastaviť.No po čase som sa stal,môžem povedať odborník na opravy Tatier. Neboli to veĺmi vydarené autá,lebo ako som už hovoril boli veľmi poruchové. Spomínam si že u valníku Tatra 111 som nalial 200 litrov oleja do prevodovky a stále bolo málo. Tatra potom šla hodne naťažko a neustále sa prehrievala./pozn. DArio nevedel že olej pretekal cez prevodovku a prídavnú prevodovku do nosnej rúry a do zadných náprav,čím sa tieto naplnili a kládli veľký odpor pri jazde./ Raz sa dokonca roztrhol aj obal poslednej nápravy.

Z dôvodu nespokojnosti sa daľšie Tatry u nich nevyskytovali a ani firmy o ne záujem nemali. Značky ano MAN či Mercedes mali dobré servisné pokrytie a aj súčiastkovú základňu,Tatra nemala ani jedno. V roku 1969 dala banská spoločnosť dve Tatry 111 a 147 mne do dielne na opravu. Na valníku som opravoval motor na sklápači hydrauliku. Medzitým banská spoločnosť skrachovala a ja som volal do Madridu čo s autami a kto mi zaplatí za opravy,no nič som sa nedozvedel. A tak som na jar roku 1971 dal batérie do valníku Tatra111 ,naštartoval ho a na tyč som pripojil sklápač Tatra 147. 111 som riadil sám až na opustené miesto za dedinou .Obidve Tatry som nechal kompletné stáť vedľa hlavnej cesty na Madrid,vybral som len batérie z T 111. Potom sa v autách často hrali deti a vandali a zub času urobili svoje.Chýbajúce diely niekto zobral a použil do inej Tatry 111,no kto to bol už neviem. Takže stáli tam od roku 1971 až do roku 2003,vtedy sa rozširovala cesta a úrad vyzval občanov aby sa prihlásil majiteľ,inak sa vtedy už vraky budú likvidovať. Vtedy sa prihlásila nástupnícka firma banskej spoločnosti a vraky odviezla do areálu kde stoja teraz,plánujú vytvoriť nejaké banské múzeum a toto sú prvé nákladné autá ktoré vtedy začali v bani jazdiť.

Ako som už spomínal celkovo tu jazdili 4 Tatry, tri boli valníky 111 a jeden bol sklápač 147. Jedna Tatra 111 valník v roku 1965 havarovala ,jej vodič nezvládol riadenie a v zákrute vyletel z cesty,spadol do priepasti a zahynul.Bolo to vtedy aj v novinách,dokonca som ho aj poznal. Osud poslednej Tatry 111 mi je neznámy,ako spoločnosť skrachovala,tak som ju viac nevidel a ani o nej nepočul. Ešte si spomínam na vodiča ktorý jazdil s tým krátkym sklápačom,volali sme ho MANOLO,kdesi mam aj jeho súčasnú adresu.Vtedy to bol mladík,Tatra 147 bola jeho prvé nákladné auto na ktorom jazdil,dokonca budil ohromnú pozornosť keď šiel hodne naložený do kopca a pritom sa predná časť auta dvíhala do výšky,toto sa už nikomu tu potom s inými autami nepodarilo. Ešte k Tatre 147, spomínam si že som nadváral korbu,aby sa dalo viac naložiť a aj zadné čelo som robil v dielni nové. Dokonca keď Tatra dlho stála ,tak som prišiel na to že navrchu motora treba dať dole kryt rozvodu a kolesovým kľúčom zatočiť veĺa krát,vtedy sa hodne ulahčí štartovanie. Evidenčné číslo ktoré celú dobu bolo na Tatre 147 M 265070 je z roku 1961 a platilo do roku 1971. Ešte jedna vec bola na Tatre záludná,po prejazde zákrutou sa volant nevracal do pôvodnej polohy,čo bolo veľmi nebezpečné.

Toľko mechanik pán Dario Zapico. Je až s podivom aké veci si po toľkých rokoch pamätal.Dokonca nám ukázal aj svoju pôvodnú dielňu kde kedysi opravoval nákladné autá.

Tu sa príbeh končí,teda aspoň jeho prvá časť. Tatry sme v Španielsku našli,videli sme posledný dochovaný exemplár Tatry 147 /ono sú rôzne teórie o dalších,ale nikto nikdy nevidel žiadnu fotografiu a teórie o vraku pri Znojme,alebo kdesi v lese pri Ostrave sú len rozprávky,pokiaľ ich ktosi neukáže na verejnosti,tak ako naša výprava potvrdila existenciu španielskej stopy.../ Teraz už len treba držať palce najpovolanejšiemu človeku našej výpravy aby Tatra 147 sa po dlhých rokoch vrátila do svojho rodiska,na Slovensko...